Ivica Ďuricová A Discovery of Witches – seriál, ktorý valcuje HBO GO. Natočený podľa knižnej predlohy. Pozrite si ho spolu s nami, vybrali sme pre vás dôležité dejové momenty, vďaka ktorým môžete zlepšiť vaše vlastné písanie.
Príbeh čarodejnice či Čas čarodejnic? Na začiatku bolo A Discovery of Witches
Vráťme sa úplne na začiatok. V roku 2011 prišla americká profesorka histórie Deborah Harknessová, ktorá dovtedy publikovala iba odbornú literatúru, za svojím vydavateľom s rukopisom označeným ako fantasy. Vo vydavateľstve nad ním údajne pretočili oči a povedali jej, že príbeh o upírovi, ktorý je zároveň profesor genetiky a o čarodejnici, ktorá učí históriu, nikto nebude chcieť čítať. Keďže však publikovali jej odborné knihy, „zľutovali“ sa nad svojou autorkou a vydali jej prvý malý náklad.
Flash forward do roku 2021, teda o 10 rokov neskôr, a Deborah má na konte nielen niekoľko umiestnení v New York Times bestseller liste, ale aj preklady do desiatok jazykov a vlastný seriál. Dvomi slovami – autorský sen.
Všetko sa to začalo prvou knihou s názvom A Discovery of Witches (skrátene ADOW, v slovenčine vyšlo ako Príbeh čarodejnice, v češtine ako Čas čarodejnic). Podľa nej nesie názov aj seriál, ktorý má k dnešnému dňu dve série a dotáča sa posledná, tretia. Seriál je v našich končinách dostupný na HBO GO a na IMDb má hodnotenie 8,1 z 10.
Knižná trilógia pokračovala druhou časťou Shadow of Night (v slovenčine vyšlo ako Tieň noci, v češtine ako Stín noci) a treťou časťou The Book of Life (v slovenčine vyšlo ako Kniha života, v češtine tiež ako ako Kniha života). Trilógia s originálnym anglickým súhrnným názvom All Souls sa dočkala ešte aj voľného pokračovania s názvom Time’s Convert (v slovenčine vyšlo ako Moc času, český preklad má vyjsť na jar 2021). Seriál však rozoberá iba prvé tri časti pôvodnej trilógie. Každá séria je venovaná jednej knihe.
Keď je seriál lepší ako kniha?
Tento článok budem písať veľmi osobne. Analýza seriálu vychádza z môjho subjektívneho pozorovania a s vaša skúsenosť môže byť iná. Knihy aj seriály sú vec vkusu a napríklad ani my v redakcii sa na ADOW nezhodneme. Kým pre mňa je to absolútna srdcovka, Vlaďka prečítala iba prvú knihu a až tak ju neoslovila.
Musím povedať, že čo sa týka kníh, aj ja mám mierny vnútorný rozkol. Jednotka bola pre mňa absolútna bomba a čítala som ju niekoľkokrát. Zamilovala som sa do všetkých postáv, samozrejme úplne najviac do Matthewa. Dodnes je to pre mňa najväčší „book crush“ a hoci som za celý život prečítala stovky kníh, ešte ho nik neprekonal.
Druhá časť Tieň noci mi však až tak nesadla. Hoci je Deborah podľa mňa skvelá rozprávačka a vytvorila impozantný, do detailov premyslený a rafinovane prešpekulovaný svet, v ktorom sa postavy celý čas vyvíjajú, v ďalších častiach trilógie sú aj hluché miesta. Je totiž cítiť, že tak, ako hlavná postava Diana Bishop, tak aj autorka sama, sú povolaním historičky.
V druhej časti ma šli k smrti unudiť opisy tvrdosti uterákov v alžbetínskom Londýne. Mám veľmi rada opisy v knihách a nevadia mi, sama ich často využívam na vykreslenie atmosféry, ale toto už bolo skrátka cez čiaru.
No seriál… to už je úplne iná káva! Práve ten sa zbavil všetkého tohto balastu navyše a ponechal iba dych berúce plot twisty, ktoré obliekol do nádherných historických rób, okorenil živým zobrazením tých najemocionálnejších momentov z knihy a ja som mohla neustále chodiť pre vreckovky, pretože, vážení, jeden balíček mi ani náhodou nestačil.
Z môjho pohľadu je teda minimálne druhá séria seriálu lepšia než druhá časť knihy. V prípade prvej časti je to asi 60 na 40 v prospech knihy, no seriál stále perfektne naplnil všetky moje očakávania.
Knihy (ne)nájdete tu…
Knihy v slovenčine sú už vypredané a nezoženiete ich. Jedine ako e-booky. Keďže však seriál naberá na popularite aj v našich končinách a Češi už majú aj seriálové obálky, predpokladám, že k podobnému kroku u nás pristúpi buď pôvodné vydavateľstvo IKAR, alebo niektoré iné.
Zatiaľ vám sem dám odkaz na celú trilógiu v angličtine, ktorú si môžete aj s boxom objednať na Martinuse:
Seriál nájdete tu…
Verím, že na tomto portáli sme všetci dostatočne uvedomelí a keďže tvoríme príbehy nesúce naše autorské právo, vieme, že sťahovanie seriálov z nelegálnych zdrojov je porušovanie autorských práv a je trestné.
Seriál si môžete legálne pozrieť na HBO GO. Aj keď si túto online televíziu nechcete platiť, môžete využiť 7 dní zadarmo a vyskúšať si ju. V rámci tohto časového limitu si seriál určite stihnete (legálne) pozrieť. Ak si už HBO GO platíte, tak super, môžete pozerať hocikedy. Mám pre vás aj tip – O2 Slovensko má v ponuke možnosť pridať si HBO GO ako prémiovú appku k niektorým paušálom, tým pádom budete mať túto online telku zadarmo.
Tu teda nájdete seriál A Discovery of Witches (Čas čarodejnic – anglická verzia s českými titulkami) na HBO GO.
O čom je séria a seriál A Discovery of Witches?
Nejdem vám prerozprávavať dej vlastnými slovami, prepožičiam si anotácie slovenských kníh, ktoré vám dajú potrebný základ, ak ste sa s knihami ani so seriálom ešte nikdy nestretli.
Príbeh čarodejnice (A Discovery of Witches, 1. časť série)
Vedkyňa Diana Bishopová si počas výskumu v oxfordskej Bodleianskej knižnici nevedomky vyžiada zakliaty alchymistický rukopis. Diana pochádza zo starobylého, významného čarodejníckeho rodu, no sama nechce mať nič spoločné s čarodejníctvom, zanevrela naň po smrti svojich rodičov. Preto po zbežnom nahliadnutí a pár poznámkach vráti knihu do skladu. Jej objav však spôsobí nebývalý rozruch vo svete bytostí a do knižnice sa nahrnie horda démonov, čarodejníc a upírov. Diana totiž náhodou natrafila na žiadaný, stáročia stratený poklad – a je jediná, ktorej sa podarilo prelomiť jeho zaklínadlo.
Debutujúca spisovateľka Deborah Harknessová napísala fascinujúcu knihu s prvkami histórie a mágie, romantiky i napätia. Diana je odvážna hrdinka, ktorá nájde rovnocenného partnera v úctyhodnom upírovi Matthewovi Clairmontovi. Ich spojenectvo postupne prerastie do intímneho vzťahu, porušujúceho dávne tabu. Bytosti sa nesmú medzi sebou sobášiť, aby neoslabili svoju moc, inak ich neminie krutý trest… Ako mu uniknúť a pritom sa pokúsiť o odhalenie tajomstva rukopisu, ktorý na svojich stranách sľubuje kľúče k poznaniu záhadnej minulosti aj neistej budúcnosti?
Tieň noci (Shadow of Night, 2. časť série)
V predchádzajúcom diele Príbeh čarodejnice sa oxfordská vedkyňa Diana Bishopová a vzdelaný upírí genetik Matthew Clairmont, dve nadprirodzené bytosti, ocitli uprostred boja o stratený začarovaný rukopis Ashmole 782. Napriek odvekému tabu sa navzájom priťahujú a pri objavovaní čarami spútaných Dianiných schopností sa spoločne vydajú na cestu v čase.
Druhá kniha trilógie zavedie Dianu a Matthewa do alžbetínskeho obdobia v šestnástom storočí. Nádejná čarodejnica sa zoznámi nielen s členmi mysterióznej Školy noci, ale aj s mnohými ďalšími historickými osobnosťami. Stretnutia s dávnou minulosťou sú miestami až bolestné, no Diana sa nevzdáva a tvrdošijne hľadá niekoho, kto by jej pomohol nájsť kľúč k porozumeniu čarodejníckeho dedičstva. S Matthewom pritom usilovne pátrajú po Ashmole 782, no keď sa okolo nich začne sťahovať sieť temnej minulosti tisícpäťstoročného upíra, vydajú sa na úplne odlišnú cestu.
V Tieni noci Harknessová opäť spriada bohatú a skvostnú tapisériu utkanú z alchýmie, mágie a histórie. Ľúbostný príbeh plný krvi, vášne a zauzlených vlákien minulosti prináša v zaujímavo vykreslenej časovej slučke strhujúci čitateľský zážitok.
Kniha života (The Book of Life, 3. časť série)
Oxfordská vedkyňa, čarodejnica Diana Bishopová a vzdelaný upírí genetik Matthew Clairmont, cestovali v čase až do alžbetínskeho obdobia, aby tam našli ochranu, ale najmä odpovede na otázky, ktoré ich prenasledujú až sem: Aké temné tajomstvo kedysi odhalili čarodejnice? Prečo ho zašifrovali do tajuplnej knihy s názvom Ashmole 782, po ktorej stáročia pátrajú démoni, upíri aj samy čarodejnice?
Diana a Matthew túžia naplniť svoju lásku aj poslanie v tomto dávnom spore, ale je to takmer nemožné, lebo ťarcha minulosti ich od seba odtŕha. Oboch teraz čaká dramatický návrat z Londýna šestnásteho storočia do prítomnosti, v ktorej musia čeliť novým nebezpečným situáciám a úhlavným nepriateľom.
V dome Matthewových predkov v Sept-Tours sa stretnú so starými známymi – až na jednu závažnú výnimku. Skutočná hrozba pre ich budúcnosť však ešte len má vyjsť najavo. Keď sa tak stane, pátranie po Ashmole 782 a chýbajúcich troch stranách rukopisu nadobudne ešte väčšiu naliehavosť. Postupne – v palácoch a univerzitných laboratóriách, s využitím dávneho poznania i modernej vedy, od auvergneských pahorkov až po Benátky a všelikde inde – sa dvojica napokon dozvie vekmi strážené tajomstvo čarodejníc…
Analýza seriálu A Discovery of Witches (Čas čarodejnic)
Poďme teraz konečne k tomu, prečo ste sem prišli. Rozobrať si seriál na drobné a nájsť v ňom inšpiráciu, ktorá obohatí vaše písanie.
Najideálnejšie by samozrejme bolo, ak by ste si dali binge víkend a všetkých 18 doteraz dostupných častí zhliadli naraz 😀 Keďže však chápem, že nie každý žije samotársky autorský život bez akéhokoľvek sociálneho života a bez iných členov domácnosti ako ja, pokojne čítajte ďalej aj bez pozerania 🙂 Snažila som sa vybrať momenty, ktoré by vám mohli dávať zmysel aj bez toho, aby ste seriál videli.
POZOR!!! Nasledujúca časť článku bude obsahovať SPOILERY. Ak ste seriál ešte nevideli a nechcete si nechať ujsť prekvapenie, nečítajte ďalej.
Storytelling v seriáli vs. v knihe
Na začiatok musím povedať, že scenáristický storytelling a knižný storytelling sa líšia a to, čo dokážete v seriáli ukázať na kamere, nie vždy dokážete zachytiť textom v knihe. Takzvaný cinematic style, alebo aj filmový štýl rozprávania, sa však dá v určitom rozmere pretaviť aj do kníh. Docielite ho tak, že budete zámerne vytvárať farbisté a na predstavivosť bohaté scény, ktoré si človek ľahko vybaví v hlave.
Nie raz sa mi stalo, že mi čitateľ po prečítaní niektorej mojej knihy napísal, že mu príbeh bežal celý čas v hlave ako film a že si vie úplne predstaviť, ako by bola táto kniha sfilmovaná. Ak vám takéto niečo vravia aj vaši čitatelia, pravdepodobne tiež používate cinematic style. Ja osobne ho mám veľmi rada, pretože robí príbeh živším a čitateľa ľahšie vtiahne do deja.
Filmový štýl rozprávania
Čo sú charakteristické črty filmového štýlu rozprávania?
- Setting – farbisté zobrazenie prostredia, kde sa príbeh odohráva (seriál napríklad začína tým, že nám ukazuje, ako Diana v Oxforde vesluje na rieke, Matthew stojí nad riekou a z diaľky ju pozoruje)
- Striedanie POV – príbeh je rozprávaný z rôznych uhlov pohľadu, na dej sa pozeráme očami rôznych postáv
- Rýchly spád deja – veľa akcie, striedanie tempa, v príbehu sa stále niečo deje
- Neskorý príchod a skorý odchod do / zo scény – kniha alebo seriál sú okresané od zbytočných „vysvetľovacích“ odsekov – autor skočí do scény uprostred nej, keď sa už niečo deje a odchádza ešte predtým, než sa úplne ukončí – zachováva tak dramatickosť deja
- Atmosféra – zmyslové podfarbenie scén, autor využíva pri opisoch zvuky (v prípade ADOW hrá veľkú úlohu v celom príbehu napríklad tlkot srdca) alebo hudbu (doplnenie scény konkrétnymi skladbami alebo štýlom hudby, ktorý dokreslí atmosféru, soundtrackový efekt), vône a pachy (Matthew dokáže ako upír s vyostrenými zmyslami presne určiť, z ktorého svahu pochádza hrozno, z ktorého bolo vyrobené víno), svetlo a tieň, atď.
- Paralely – jeden pocit môže naraz prežívať viacero postáv na rôznych miestach (napr. keď Diana vyvolá začarovanú knihu z knižnice, jej magický účinok otrasie inými bytosťami v celom Oxforde a je to v seriáli jasne ukázané), alebo napríklad jedna postava rozpráva o určitej činnosti a iná ju v rovnakom čase, ale na inom mieste, zažíva (Ysabeau hovorí o upíriom lovení a Matthew práve niekde loví)
Uveriteľné postavy
Deborah má podľa mňa talent na tvorbu postáv. V celom All Souls vesmíre vytvorila niekoľko takých, ktoré som si doslova zamilovala. Čo je podľa mňa jej tajný recept? Tu je niekoľko postrehov k jej postavám (knižné aj seriálové spracovania):
- Povolanie – Deb svoje postavy načastejšie predstavuje pri práci – je to jeden z dobre využitých spôsobov uplatnenia pravidla show-not-tell (ukazuj, nehovor). Miesto toho, aby teda povedala, že Diana je historička, ukáže nám ju v prvej scéne pri práci v oxfordskej univerzitnej knižnici, ako skúma starý alchymistický rukopis. Podobne pracuje aj s ostatnými postavami. Zaujímavé tiež je, že postavám vyberá netradičné povolania a necháva nás nahliadnuť do bežného denného chodu ich fungovania. Máme tu napríklad dvoch genetikov, lekára na JISke, zamestnankyňu aukčnej siene, šéfa finančnej burzy, atď.
- Búranie klišé – Toto jemne súvisí aj s predchádzajúcim bodom. O upíroch máme z iných kníh predstavu, že sú to bytosti bez práce, ktoré sa len tak ponevierajú po svete a vlastne majú nekonečné bohatstvo, ktoré nadobudli za dlhé storočia života a nemusia robiť nič. V ADOW má väčšina upírov svoj „ľudský“ život. Hlavná postava – 1500-ročný upír, ktorý je zároveň profesor genetiky na Oxforde, je pre mňa veľmi atraktívna. Je to nezvyčajné a originálne spojenie. Matthew by nemusel robiť nič a predsa robí dôležitú výskumnícku prácu. Búranie stereotypov Harknessová dokázala aj pri fyzickom výzore bytostí. Upíri v jej príbehu sú aj starí zvráskavení ľudia, nielen dokonalí mladí, nemajú ostré špičáky (krv sajú iba vďaka svojej sile, nemusia špeciálne prehryzávať kožu obete), netrblietajú sa vo svetle slnka (vďaka ti, Bože!!! 😀 ) a vlastne môžu úplne v pohode chodiť po dennom svetle. Takto by sme mohli pokračovať donekonečna. Deborah urobila z bytostí úplne bežnú súčasť nášho sveta a dokonale ich medzi nás začlenila. To je pre mňa vo svete nadprirodzených heroických literárnych bytostí, ktoré sú neprehliadnuteľné, originálne osvieženie.
- Backstories a motivácie – Keďže trilógia má dohromady 1672 strán, autorka mala dostatočný priestor na to, aby nám postupne predstavila minulosť jednotlivých postáv. Vďaka tomu postupne spoznávame motivácie ich konania a tieto drobné čriepky ich minulosti nám dávajú význam pri jednotlivých plot twistoch. Napríklad keď sa dozvieme, že Matthew sa s Dianou nechce intímne zblížiť, pretože bojuje so svojou blood rage (choroba upírej krvi, pri ktorej nad sebou upír stráca kontrolu a môže svojho milovaného blízkeho v nepríčetnosti zabiť) – moment odhalenia toho, že má túto chorobu, je spojený s priznaním jeho matky Ysabeau, od ktorej choroba pochádza a ktorá to celý život tají – jej manžel dokonca kvôli tomu založil tajný rytiersky rád, aby jej tajomstvo uchránil. Na tomto momente je tiež krásne vidieť konfliktnú motiváciu – Philippe, jeden z najmocnejších upírov s veľkou vnútornou morálkou, necháva zabíjať vlastných (upírov), ktorí trpia touto chorobou, aby chránil nevinných ľudí pred smrťou, no zároveň tají, že choroba pochádza od jeho manželky, pretože ju miluje a chce ju chrániť. Nádherná morálna sivá zóna.
- Vyexponované schopnosti – Tento prístup bude zrejme najlepšie fungovať práve v žánri fantasy, no príbeh dostal podľa môjho názoru na intenzite aj preto, že obe hlavné postavy sú veľmi mocné bytosti, ktoré majú väčšie schopnosti než zvyšok ansamblu. Matthew má za sebou 1500 rokov života a videl a zažil toľko, koľko málokto okolo neho. Diana zasa ako čarodejnica vládne všetkým štyrom živlom, čo nedokáže v momente jej života žiadna iná čarodejnica na Zemi (a je to aj kľúčom k rozuzleniu príbehu). Zároveň je však veľmi nemotorná, pretože bola začarovaná a nevie svoje schopnosti poriadne ovládať, musí sa to postupne učiť. V otázke tejto „dokonalosti“ sa napríklad s Vlaďkou vieme pohádať 😀 Postavy tohto typu totiž môžu skĺzavať do neželanej podoby Mary Sue. Názor si po zhliadnutí seriálu / prečítaní kníh urobte sami. Pre mňa osobne vďaka tejto veľkoleposti skôr príbeh nabral na atraktivite a ponúkol nám impozantné vizuálne efekty (hlavne v seriáli v druhej sérii a pri Diane).
- Vzájomné vzťahy – Celá trilógia má pomerne veľké množstvo postáv. Sú tu celé rodinné klany, kolegiálne vzťahy, súrodenecké vzťahy, milostné vzťahy, nadradené a podradené vzťahy (Kongregácia, Lazarovi rytieri), atď. Deborah dokáže veľmi pekne pracovať s dynamikou vzťahov a posúvať ich hranice. Zvlášť sa mi páčila vypočítavá povaha Domenica a jeho „kadiaľ vietor, tadiaľ plášť“ prístup. Niekoľkokrát zradil tých, ktorí by to od neho nečakali a naopak pomohol tým, ktorí by to tiež od neho nečakali (ako keď napríklad podržal Baldwina pri hlasovaní Kongregácie, keď hrozilo, že príde o hlavu – tak naozaj, fyzicky 😀 ). Samozrejme – jeho konanie má vždy svoju cenu 🙂 Tento typ nevyspytateľnej postavy a jej vzťahy s ostatnými vedia deju dodať krásnu dynamiku. Takisto sa mi veľmi páči, ako Deborah v príbehu ukazuje rôzne podoby lásky. Neukazuje nám len tú partnerskú, ale napríklad aj tú priateľskú. Martha nie je len dlhoročná komorná Matthewovej matky Ysabeau, ale aj jej priateľka. Hoci je jej zamestnankyňa, napomína ju, stará sa o ňu, prehovára jej do duše. Je to jej spojenkyňa a verná priateľka, aj keď sú formálne vo vzťahu pani a poddaná, neskôr šéfka a zamestnankyňa. Takisto musím vyzdvihnúť budovanie romance medzi Dianou a Matthewom. Je veľmi dospelé, vyzreté a realistické. Skladá sa z viacerých drobných dôležitých momentov, ktoré sú rozložené v čase a postupne smerujú k vzplanutiu. Láska dvoch hlavných postáv je tu vykreslená veľmi dospelo. Aj preto mám toto fantasy rada (nie som veľmi fanúšik YA príbehov). Na začiatku Matthew Diane vôbec nie je po chuti a je to vzájomné 😀 No postupne zaňho hovoria jeho činy a presne tie malé ochranárske gestá sú to, čo Diane dokazuje, že mu na nej záleží, aj keď možno slovne často vrčí. V druhej sérii seriálu si navyše prídete na svoje, je v nej veľa romantických momentov, v už vybudovanom vzťahu dochádza k ešte väčšiemu prehlbovaniu a nakoniec aj k úplnému splynutiu (vo fyzickej aj duševnej rovine – moment ich prvého skutočného „spárenia sa“ – v upírej terminológii 🙂 a takisto moment, keď Matthew pije krv z Dianinej srdcovej tepny a vďaka tomu odhalí všetky jej tajomstvá a ona mu zasa dá na čelo čarodejnícky bozk, ktorý jej spraví rovnakú službu). Moje romantické srdiečko skrátka pri ADOW často plesá 🙂
Práca s časom v príbehu
Celá ADOW trilógia sa odohráva v niekoľkých časových obdobiach. Aj vďaka tomu je príbeh dynamický a umožňuje autorke pracovať s rôznymi variantmi prítomnosti a minulosti, ktoré sa navzájom ovplyvňujú. Napísať dobrý príbeh, ktorý obsahuje cestovanie v čase, je veľmi náročné a vyžaduje si systematickú prípravu a detailné mapovanie jednotlivých udalostí v rámci osnovy, aby ste sa nezamotali do vlastnej pavučiny a aby dej dával logiku. Takýto rámec príbehu vám ale zároveň poskytne krásne možnosti, ako knihy / seriál okoreniť. Tu je pár postrehov z ADOW:
- Stratené predmety – Niečo, čo bolo predtým stratené, sa zrazu nájde. Ako napríklad Ashmole 782. Alchymistický rukopis, ktorý predstavuje centrálny prvok celého príbehu. Hoci ním začína prvá kniha a aj seriál, neskôr sa dozvedáme, že postavy vlastne cestovali v čase a už predtým sa s rukopisom stretli. Jeho objavenie sa v prítomnosti bolo v podstate z časti naplánované. Pri jeho nájdení v prvej knihe / prvej epizóde seriálu tak vlastne iba robíme „neskorý príchod do scény“. Podobne funguje v príbehu aj pár ďalších fyzických rekvizít – strieborná figúrka lovkyne Diany, ktorá sa objaví v prítomnosti, je tá istá, ktorú Matthew v minulosti prehral v šachovej partii a ktorú pri cestovaní v čase neskôr Diana dá praprapra-predkyni postavy z dnešnej doby, aby ju opatrovala naprieč generáciami a odovzdala jej ju v budúcnosti, keď príde ten správny čas. Pri stratených predmetoch môžete využiť aj moment „vyvolenosti“ – stratený predmet v skutočnosti nie je stratený, len čaká na objavenie tou správnou osobou – alchymistickú knihu mohla z knižnice vyvolať jedine Diana, pretože bola proroctvom predurčená nájsť ju.
- Flashbacky a strety s minulým Ja – Tento prístup k príbehu vám umožní vytvárať krásne konflikty. Ako v prípade, keď Matthew s Dianou cestujú nazad do 16. storočia, kde bol Matthew ešte úplne iný ako dnes. Bol špehom kráľovnej Alžbety I. a bez premýšľania pre ňu niekoho zabil alebo mučil, keď ho o to požiadala. Keď sa do minulosti vráti už súčasný, oveľa humánnejší a jemnejší Matthew, má veľký problém „vžiť“ sa do svojej starej kože a bojuje s kráľovninými príkazmi, no zároveň ich musí splniť, aby sa neprezradil.
- Minulosť zohráva úlohu v prítomnosti – Pri cestovaní v čase sa zväčša stretávame s prístupom, keď cestovatelia z budúcnosti majú vplyv na minulosť, do ktorej prišli. Menia ju, čo so sebou nesie následky. Lenže tu sa autorka pozrela na veci inak. Nádherný seriálový (aj knižný) moment nastal napríklad vtedy, keď Philippe, v prítomnosti už mŕtvy manžel Matthewovej matky Ysabeau, napíše svojej láske v minulosti list. Od svojho syna – cestovateľa v čase, sa dozvie, že v prítomnosti už nežije a že jeho láska je osamelá. A tak jej napíše list, ktorý ona o 400 rokov neskôr nájde v jeho knižnici v ten správny moment. Nádherné, dojímavé a premyslené – tento list má totiž význam v prítomnosti a odhalí postavám v našej realite dôležitú informáciu.
- (Neexistujúce) pohľady do budúcnosti – Postava, ktorá nemôže vedieť a nevie, čo ju čaká, zrazu vysloví niečo, čo hlboko zasiahne inú postavu, ktorá pozná jej budúci osud. Akoby sama videla do budúcnosti, hoci je to nemožné. Krásny seriálový moment z druhej série bol pre mňa ten, keď Phillipe, Matthewov otec, povie pri stretnutí v minulosti svojmu synovi, že nech sa medzi nimi v budúcnosti stane čokoľvek, odpúšťa mu. Matthew práve toto potreboval počuť, pretože v našej prítomnej realite už Philippe nežije – mučili ho v koncentračnom tábore počas 2. svetovej vojny a keď ho oslobodili, bol už zlomený a na sklonku smrti – prosil o to, aby ho zabili z milosti. Urobil to napokon Matthew a vinu za to v sebe niesol dlhé roky. Až kým ho pri cestovaní v čase od nej neoslobodil práve vtedy ešte živý otec, ktorý vyslovil vetu o odpustení, hoci nemohol vedieť, že Matthew bude jeho milosrdný kat.
- Prepájanie lokácií z minulosti a prítomnosti – V celom príbehu ADOW nájdeme hneď niekoľko opakujúcich sa lokácií. Hrad Sept-Tours, ktorý je sídlom upírskej rodiny De Clermontovcov, sa objavuje v prítomnosti aj v minulosti. V každom čase vyzerá inak a zohráva inú úlohu. Zaujímavejší je ale napríklad Chrám zasvätený Diane, ktorý sa nachádza práve pri tomto hrade. V minulosti je jasne pomenovaný – koná sa tu obrad požehnania Diany, ktorý si praje Philippe. Neskôr, v prítomnosti, je lokácia najskôr skrytá – Emily, teta Diany, ktorá dočasne prebýva v Sept-Tours, hovorí svojej polovičke Sare o „silnom obradnom mieste“, ktoré je v blízkosti hradu a kam by chcela potajomky ísť spraviť jeden rituál. Sara spočiatku nesúhlasí, no keď spoločne na miesto prídu, nie je to nič iné, ako ten istý Chrám zasvätený Diane, ktorý sa objavil v minulosti. Takéto prepájanie lokácií a ich dočasné zatajovanie a neskôr odhalenie vám môže pomôcť nastoliť zaujímavé napätie v príbehu.
Dynamika deja
Týka sa to najmä seriálu, no tento prístup vieme využiť aj v knihách. Aké techniky, týkajúce sa dynamiky deja, využíva Deb Harkness?
- Opakujúci sa vnútorný monológ – Matthew začína celý seriál rozprávaním o tom, ako bol svet kedysi plný bytostí a dnes sa musia pred ľuďmi skrývať. Ako pomaly miznú, no aj to, ako ho jeho otec učil, že v každom konci sa skrýva nový začiatok. Tento monológ sa neskôr opakuje na začiatku každej ďalšej epizódy. Veľmi pekne nastavuje atmosféru príbehu. Môže tiež slúžiť aj ako pripomienka hlavnej témy, ak tvoríte zložitý svet s viacerými dejovými linkami, aby sa tak čitateľ / divák nestratil.
- Rekapitulácia dôležitých momentov – Ak potrebujete, aby si postava niečo uvedomila a aby jej „docvaklo“, pokojne využite túto techniku. Pri seriáli je to jednoduchšie, pretože použijete sekvenciu obrazov (scén z minulosti), ktorá sa postave zjaví v mysli alebo pred očami a ona si zrazu uvedomí, čo sa deje, dá si jednotlivé kúsky skladačky dohromady. Pri knihe je to trošku zložitejšie, no môžete na to použiť buď dialóg, kde takúto rekapituláciu zvládnu dve postavy vo vzájomnom rozhovore, alebo použijete vnútorný monológ a sekvenciu spomienok. Rekapitulácia dôležitých momentov tak môže pomôcť aj čitateľovi, ktorý nesledoval foreshadowing (ak náhodou nerozumiete tomuto pojmu, alebo akémukoľvek inému v článku, pozrite si náš Slovník knižných pojmov) a samému mu „nedocvaklo“ predtým, potrebuje na to súhrn udalostí podobne ako postava.
Emotívnosť príbehu
Pýtala som sa na to viacerých ďalších čitateľov knihy a divákov seriálu a nie všetci sa so mnou v tomto bode zhodli. Je asi najsubjektívnejší zo všetkých, no aj tak ho tu rozpíšem, pretože pre mňa osobne mal veľký význam a verím, že nie som jediná. Práve toto je na príbehoch unikátne, že sa nimi my autori dokážeme niektorých čitateľov dotknúť veľmi, veľmi hlboko. Kým iných možno ledva zaujmeme, títo čitatelia budú príbeh prežívať s nami a budú pri ňom plakať, smiať sa a na konci ostanú v nemom úžase pozerať na stenu. Kniha v nich zanechá tzv. book hangover (knižnú opicu), ktorá bude doznievať ešte dlho a nedovolí im posunúť sa k ďalšej knihe, pretože sa ešte nebudú vedieť dostať z tejto. ADOW je pre mňa osobne presne tento typ príbehu. Poďme si ale detailnejšie rozobrať, prečo:
- Plač autora = plač čitateľa / diváka – Nie vždy to samozrejme platí, ale ak scéna dojme vás samých, s vysokou pravdepodobnosťou dojme aj čitateľa / diváka. Ak s vami samými nič nerobí, ťažko môžete emóciu očakávať od čitateľa či diváka. Mne osobne sa osvedčilo necenzurovať sa pri písaní pocitových scén v príbehu. Nebojte sa. Otvorte sa. Využite podobné emócie, ktoré ste už niekedy zažili. Preneste ich do daného momentu. Nebojte sa byť zraniteľní. Ak sa nesnažíte nijak „pôsobiť“, iba sa „vylejete na papier“, zvyčajne to vypáli úplne najlepšie. Čitatelia (a diváci) totiž milujú autentickosť. Surovú emóciu. Niečo, čo ide naozaj z hĺbky a nie je to len suchý opis. Ak opisujete moment smrti, skúste si spomenúť na pocity, ktoré ste cítili na pohrebe niekoho milovaného. Je to kruté, ale určite ste už nejaký zažili. Všetci v sebe nesieme ťažké životné rany. A ak ste ešte mladí a nemáte ich veľa, rozprávajte sa so staršími, ktorí ich veľa majú. Ak to zvládnu, nechajte ich rozprávať ich najťažšie príbehy a všímajte si, aké emócie s nimi vtedy lomcujú. Chvejú sa im pery? Stekajú im po lícach dotieravé slzy, ktoré sa snažia zahnať? Mení sa im hlas? Zatvárajú pri tom viečka? Potia sa im dlane? Zastavujú sa pri rozprávaní? Majú neprítomný pohľad? Ochladnú voči vám? My autori sme tak trochu sadisti… vyvolávame rôzne emócie v našich čitateľoch, ale aj v nás samých, prípadne v našich blízkych, keď sa ich pýtame nevhodné otázky. My totiž svet okolo nás nielen pozorujeme, my ho vnímame ako studnicu námetov. Každý jeden deň, každú jednu situáciu, každý jeden obraz. Je to všade okolo nás. A ak si z tohto diania okolo seba dokážete extrahovať emocionálnu rovinu, vyhrali ste. Vďaka nej totiž dokážete tvoriť nádherné surové a zraniteľné emocionálne momenty v príbehu, ktoré vašich čitateľov rozplačú (alebo doslova rozrevú), rozosmejú, rozcítia, či v nich vyvolajú nádej a vieru v to, že čokoľvek je možné. Preto si vždy pár dní po dočítaní fantasy myslím, že také svety sú skutočné 😀 Tak, ako keď som pred pár dňami dočítala Vlaďkin rukopis Dcéra zimy o Bohyniach Morene a Vesne (Bohyni jari) a deň na to som v meste v januári našla rozkvitnutú čerešňu – strom (jeden jediný na ulici, všetky ostatné nejavili známky života). Ak už toto nebol pozdrav od Vesny, tak neviem čo. Ešte je taká, presne taká, scéna aj v tom rukopise (inak, máte sa na čo tešiť!!! #september2021). Tak mi povedzte… som blázon, alebo majú naše slová skutočne magickú moc a schopnosť pretaviť sa do reality? Mimochodom, mám fotodokumentáciu, kto by mi neveril! 😀
- Smrť postáv – Späť k ADOW. A späť k tomu, že my autori sme sadisti a radi vraždíme naše postavy. Hlavne tie milované. Deborah, sakra… neviem, či ti skôr chcem vystrúhať poklonu, alebo ti poriadne vynadať 😀 Deb zabila v ADOW hneď niekoľko postáv. A v tomto momente musím vyzdvihnúť herecké umenie Matthewa Gooda (ktorý hrá hlavnú postavu – upíra Matthewa Clairmonta), pretože seriálový moment, keď opisuje mučenie a neskôr smrť svojho otca Philippa, zahral ako Pán. On plakal, ja som plakala. Nie. Revala som! Ako malé decko. Zabíjať čitateľmi obľúbené postavy je jedna z možností, ako v príbehu vyeskalovať emócie a prinútiť čitateľa plakať. I am no saint in this case. Kto ste čítali Cudzinca, viete…
- Dojemné rozlúčky – Rozlúčky bývajú ťažké aj v našich reálnych životoch a inak to nie je ani v príbehoch. V tomto prípade chcem vyzdvihnúť dve. Seriálovo krásne zobrazené. Moment, keď sa Dianini rodičia lúčia so svojou malou dcérkou. Odchádzajú akože na vedecký výskum, no keďže majú obaja schopnosť vidieť budúcnosť, už vtedy vedia, že sa nikdy nevrátia, lebo ich zabijú. Diana, malé radostné dievčatko, ktoré netuší, že poslednýkrát objíma svoju mamu a ocka, je v tomto prípade tak krutý obraz, že sa vám zaručené nahrnú do očí slzy. Veľmi podobne je to v dospelosti, keď sa Diana lúči so svojimi tetami a Emily stisne pery a ponáhľa sa do auta. V tomto prípade aj ona vďaka svojim schopnostiam vie, že svoju neter objíma naposledy… Úplne najviac ma ale asi dojala scéna, keď sa v druhej sérii Diana a Matthew lúčia s Jackom – malým chlapcom, ktorého si v minulosti adoptovali a nejaký čas ho vychovávali. Jack nechce, aby odišli a oni trpia, lebo mu nemôžu povedať, že už sa nikdy, doslova nikdy nevrátia, pretože cestujú nazad do budúcnosti a nie sú z jeho sveta. Mám nejakú čudnú poruchu na rozlúčky s deťmi, lebo tento moment som zasa odrevala ako tur 😀
Sledujte seriál očami autora
Páčila sa vám táto analýza? Chceli by ste aj ďalšie? Ak áno, dajte nám určite vedieť v komentároch alebo cez správy na Insta a FB. Čo je však dôležitejšie, rozvíjajte svoje písanie aj tak, že budete sledovať štýl tvorby iných autorov. Či už v knižnej alebo seriálovej podobe. Keď čítate nový príbeh, alebo sledujete nový seriál, vezmite si k sebe blok papierov a pero a zapisujte si momenty, ktoré vás zaujmú. Urobte si podobnú analýzu diela a zaznamenajte si, čo sú pre vás atraktívne stratégie pri písaní. Časom sa takto budete zlepšovať a tvorba iných autorov vám pomôže zlepšiť aj tú vašu.
